Nuž, jednoduchšie, ako by sme si mysleli. Feminizmus sa snaží o odbúranie rodových stereotypov. Tých hlboko zakorenených stereotypov, ktoré sa podvedome dedia z generácie na generáciu. Skutočnú rovnosť máme zhodou okolností iba pred prírodou (presne tou istou, na ktorú sa odvolávame pri rodovej stereotypizácii) tým, že nám nadelí 50% génov z muža a 50% génov zo ženy. Ale tým nám tá rovnosť hasne. Momentálne je na Slovensku veľmi silná anti-feministická nálada. Muži a aj ženy (ženy často vedia zasadiť väčšie podpásovky ako muži) ešte aj dnes odsudzujú ženy - feministky, osočujú ich, obviňujú z nenávisti k mužom a zosmiešňujú ich pozície a názory a tiež ako aj osoby. Ono to nie je až tak prekvapivé. Ľudia sa často držia zabehaných myšlienkových pochodov zubami nechtami (je to ľahšie, ako si tvoriť nové :-)). Ja viem, že zmeniť pohľad na vec je niekedy to najťažšie, čo môže človek urobiť (hneď po priznaní si svojej viny), ale tiež verím, že sa to dá.
Spoločnosť nám dnes ponúka úplne iné podmienky na život. Možno nebudete súhlasiť, ale tie podmienky na prežitie sú o mnoho lepšie, ako v minulosti. Že to niektorých jedincov potislo do ošiaľov mamonu, je iba osobný problém tých, čo to nezvládli. Ale vcelku máme kde bývať, máme čo jesť a máme vzdelanie pre všetkých (podľa mňa jedno z najprehliadanejších privilégií, ktoré nám moderné spoločenstvo poskytuje). Nuž, a keď sú základné ľudské potreby naplnené, ľudia sa začínajú zaujímať aj o daľšie vrstvy života. Presne tak isto, ako deti, ktoré rastú a dospievajú a začínajú sa zaujímať viac a viac o svoje okolie, tak isto sa aj naša spoločnosť začína zvedavo obzerať po iných hodnotách. A tak sa jednotlivé pohlavia prirodzene začínaju zaujímať o veci, ktoré im neboli zo začiatku spolocnostou určené.
Muži, ktorým bola spoločnosťou priradená rola tvrďasa a živiteľa rodiny, zrazu zisťujú, že oni sú vlastne ľudia, s citmi a bolesťami, ako všetci iný. Mužom vbíjané životné krédo, že "silní muži neplačú", sa pomaly prehodnocuje a tí najsilnejší muži sa za svoje "slzy" prestávajú hanbiť. A tiež zisťujú, že držať nežne svoje práve narodené dieťa v náručí ich napĺňa nesmiernou nehou a ich hruď zalieva Krakatoiské tsunami pocitov, ktoré by vraj ako muži nemali pociťovať. A zisťujú, že im je to jedno. Muži čím ďalej, tým viac oceňujú možnosť zúčastniť sa na výchove svojich detí. Fascinuje ich myšlienka, že formujú novú osobnosť, nového člena spoločnosti a chcú im dať aj časť seba, lebo aj omi chcú byť nesmrteľní. A tiež zisťujú, že byť otcom je pre nich dôležitý pocit. Je síce biologická pravda, že muž nikdy dieťa nevynosí, a po pôrode nenakojí, ale novorodenec potrebuje aj fyzický kontakt a teplo človeka. A ten môže poskynúť muž práve tak jednoducho, ako aj žena. To, čo dlhé roky vraj patrilo iba ženám, muži práve objavujú.
Ale spoločnosť je masa a jej zotrvačná sila je omnoho väčšia ako zotrvačnosť jedinca. (Kto by si pomyslel, ako hlboko zasahuje fyzika do našej existencie.) Momentálne si našu spoločnosť predstavujem ako dve rieky paralelne vedľa seba, jedna prúdiaca na sever a jedna na juh. A my máme biológiou predurčený smer plávania. A preto, keď sa aj preštveráme cez rodovú bariéru brehu, čo delí tieto dve rieky, tak nutne musíme plávať proti prúdu. Je to namáhave a čím viac ľudí prelieza do tých druhých riek, do ktorých vraj nepatria, tým viac sa nám zdá byť nezmyselné takéto plávanie proti prúdu. Podľa mojej predstavy, by naša spoločnosť mala viac vyzerať ako známy čínsky symbol životnej rovnováhy yin a yang-u. Síce máme predurčený smer plávania, ale ak sa náhodou, či vedome dostaneme na tú druhú stranu, tak stále pláveme s prúdom a môžme svoje sily šetriť na iné, možno závažnejšie veci a nemrhať nimi na nezmyslené bojovanie proti prúdu.
A preto múdri muži vedia, že musia pomôcť ženám odbúravať tieto rodové bariéry. Nielen kvôli svojim priateľkám, manželkám a dcéram, ktoré milujú, ale v neposlednej rade aj kvôli sebe, mužom. Lebo vedia, že ak odbúrame stereotypy akým je napríklad, že hlavným poslaním ženy je vychovávať deti a starať sa o domácnosť a nie pracovať mimo domu, tak pomôžu aj sebe. Lebo tým odbúrame aj stereotyp, ktorý s nim ide ruka v ruke; že muž je ten hlavný, čo nosí domov peniaze. Lebo často muži, ktorí sa ocitnú na súde v rozvodom konaní pochopia, že byť na druhej strane rodovej bariéry nie je zábava. A pokiaľ naša spoločnosť tieto bariéry nezbúra, tak spolocnosť bude pri rozvode pozerať na matku ako na vrchol materinskej starostlivosti a na otca ako na chodiacu peňaženku.
A v konečnom dôsledku trpia iba tie chúdatá deti, pešiaci v hrách doseplých a pokusné myši našej spoločosti. Nemajúc ešte potuchy o rodových vojnách, tak často a pre nich nepochopiteľne, strácajú milovanú osobu.
