Musím sa priznať, že to nebolo po prvý krát, čo som videla tento argument. Že ateista nechápe duchovné hodnoty (a to ho robí skoro nesvojprávnou osobou v očiach veriacich, ktorí sa cítia duchovne vyspelejší). Lenže práve tento samotný argument je podľa mňa chybný. Veriaci si podľa mňa prisvojili slová a prispôsobili ich význam. Snáď kvôli tomu, že nemajú na to adekvátne slovo. To, čo oni považujú za duchovno, by sa malo skôr nazývať bohovno.
Požičala som si definíciu zo SLEX.
Duchovný:
1. súvisiaci s vedomím, myslením, psychikou: duchovný rast, vývin duševný, op. telesný; duchovná kultúra, op. hmotná, materiálna; duchovné vlastníctvo výsledky vedy, patenty, vynálezy, objavy ap.
2. náboženský, op. svetský: duchovná poézia; duchovný stav kňazský
Ako je vidieť, prvá definícia sa týka aj ateistov. Aj oni majú svoje vedomie, ktoré v ničom nezaostáva za vedomím kresťanov. Aj ateista môže byť charitatívny a altruista a duchovne odpútaný od materiálna. Aj ateisti pociťujú lásku, súcit, smútok, či dokonca ich žerie vlastné svedomie, keď sa správajú proti pravidlám, ktoré považujú za správne.
Podľa mňa na to aby sme mohli hľadať životné pravdy a múdrostí nepotrebujeme byť veriaci. Ateisti a veriaci sú si v tomto rovní. Pre každého to znamená iné praktiky, ale výsledok je podľa mňa rovnaký. Hľadanie odpovedí na hlbšie otázky existencie ľudstva, morálky, svojho svedomia, či existencie seba samého. A tiež nie je rozdiel ani medzi správaním. Sú veriaci, čo sa o žiadny duchovný rast nesnažia. Proste, Biblia je už napísaná, niekto im ju interpretuje a oni to vezmú ako fakt. Rituály sa vykonávajú mechanicky, lebo sú doktrína (prípadne lebo pán farár povedali) a nie so špeciálnym úmyslom hľadať nejakú hlbšiu filozofiu a hľadanie Boha a jeho učenia. Nič nie je v ich hlavách spochybňované a to, čomu nerozumejú je brané ako vytesané do skaly a nesmie byť iné. Podľa mňa je takýchto ľudí väčšina na obidvoch stranách. Bojujú proti sebe, ale ani jedni nehľadajú nejaké hlbšie obohacovanie v diskusiách. Sú to viac menej iba prestrelky na výsmech (a niekedy aj poníženie) tej druhej strany. Ani jedna strana nie je lepšia.
Vierovyznanie, či ateizmus nepredurčuje človeka na to, či bude morálny, alebo nemorálny; dobrý, alebo zlý; láskavý, alebo krutý; milujúci, alebo plný nenávisti a závisti. To určuje predovšetkým sám človek. V prvom rade si treba tiež uvedomiť, že dobro, zlo, morálka, láska, nenávisť, či krutosť nie je absolútna. Vždy závisí na okolnostiach, danej kultúry a daného človeka.
Taktiež, je plno ľudí, ktorí sú slušní, iba preto, lebo ich držia pravidlá spoločnosti (civilné, či božské). Je málo ľudí, ktorí sú slušní, lebo majú vnútornú potrebu takí byť, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Častokrát sa to prejaví, keď sú ľudia vystavení katastrofe a musia bojať o holý život. Keď morálka spoločnosti zlyháva a v nás sa zobudia inštinkty. Vtedy je pekne vidno, kto mal iba tenký náter, a kto mal to presvedčenie. Priznám sa, že osobne neviem, kde by som skončila ja. Nikdy som nemusela bojovať o holý život, ale nie som taká arogantná, aby som si myslela, že by som vedela ísť proti prírode a svoje inštinkty úplne potlačiť.
No a potom som vyhlásila, že nie som ateista, ale agnostik, čo vyvolalo zvedavosť druhej strany. Vraj ako som sa stala agnostikom. V prvom rade, kto je agnostik. Je to človek, čo vyhlási, že nevie, či boh existuje, alebo nie, a že to nie je možné dokázať. Niekto by povedal, že je to človek, čo sedí na oboch stoličkách. Ja skôr hovorím, že my radšej postojíme. :-) Použjem metaforu tých stoličiek. Za sklenenou stenou existujú dve stoličky. Jedna je reálna a jedna je perfektný hologram (naozaj perfektný, na pohľad nerozoznateľný od reality). A my nemáme ako zistiť, ktorá je ta skutočná. A teraz tu máme dve skupiny, ktoré sa do krvi hádajú o realite tej ktorej stoličky. A kým sa tieto dve skupiny hádajú, my agnostici si posadáme na zem, žujeme steblo trávy a bavíme sa nad hádkami týchto dvoch skupín. Pretože sami nie sme ochotní vydávať toľko energie na niečo tak triviálne, ako je zisťovanie skutočnosti stoličky. Nakoniec sa prestaneme baviť, začneme sa nudiť (lebo v konečnom dôsledku sa agrumenty začnú opakovať a to po čase prestane byť zábavné) a necháme stoličky stoličkami a venujeme sa niečomu inému (možno sem tam po očku fľochneme na hádajúcu sa skupinku, aby sme sa rozptýlili).
Možno by sa dalo povedať, že agnostik je alibista, ja by som o sebe skôr povedala, že je to výsledok duchovnej (ak by sme to veľmi chceli nejako pomenovať) pragmatickosti, alebo možno aj lenivosti. Dokazovať existenciu/neexistenciu Boha je podľa mňa nemožné a tak načo zbytočne plýtvať energiou. A preto hovorím, že ja si počkám, a po smrti uvidíme (či neuvidíme ;-)). Mimochodom, predstava večného vedomia je pre mňa viac znepokojujúca, ako vedomie, že po smrti je skutočný koniec, tma a ničotnosť, lebo nič z toho nebudem vnímať.
Nuž, a keď existencia Boha je predsa len realita, tak si osobne myslím, že to určite nebude Boh ako je momentálne prezentovaný náboženstvom, a už vôbec neexistuje peklo na večnú večnosť. Ale ak taký je, a peklo skutočne existuje a ja tam mám miestenku, aby som tam skončila ako vysmážaná sliepka à la Eternity, určite si nenechajte ujisť vystúpenie Boh vs. Ivana O'Deen, kde si na tom Božom súde určite poviem svoje. A kedže už budem predurčená do pekla, to uvidíte to rošambó. :-D
