Komunikácia bez tváre

Autor: Ivana O'Deen | 26.1.2010 o 9:07 | Karma článku: 11,75 | Prečítané:  5273x

Komunikácia je základným kameňom akéhokoľvek živého spoločenstva. Komunikujú aj tie najjednoduchšie organizmy. Z toho nám jasne vyplýva, aká je výmena informácií medzi jedincami dôležitá. Verbálna komunikácia s jej asociačným spracovaním informácií okolo nás, bola odrazovým mostíkom pre vývoj ľudstva, lebo iba človek je schopný verbalne formulovať a sprostredkovať abstraktné myšlienky. A čím je komunikácia medzi ľudmi intenzívnejšia, tým rýchlejšie ľudstvo napreduje. Ale rýchle napredovanie v informačných spôsoboch je pre nás niekedy ťažko stráviteľné. Dlhodobo zaužívané metódy sa zrazu rapídne menia a my pociťujeme problém s ich spracovaním. Internetová komunikácia mení základné pravidlá našej komunikácie a my sa ocitneme v neznámych vodách ľudských emócií bez ľudskej tváre.

Porovnajme si osobnú a internetovú komunikáciiu. Osobná má výhodu, že vidíme človeku do očí a jeho verbálna reč je sprevádzaná neverbálnou  komunikáciou, rečou tela. Mimika tváre, gestá, pohľady, tón hlasu, to všetko nám dopĺňa našu verbálnu komunikáciu. Ale paradoxne je reč tela ľudmi podceňovaná (vnímame ju skôr podprahovo) a cielene si ju všíma iba málo ľudí. A práve preto, že na ňu nekladieme dôraz, si ju málo ľudí u seba vedome kontroluje. Preto môžu byť neverbálne signály v rozpore s verbálnou rečou. A tie málokedy klamú. Dobrý pozorovateľ vie z týchto signálov posúdiť naše emocionálne rozpoloženie a tiež to, či hovoríme pravdu. Telom totižto bez vysokého stupňa tréningu nedokážeme klamať. Nie nadarmo sa verejné osobnosti chodia učiť gestikulácii, mimike a majú svojich odborníkov, ktorí ich sprevádzajú na rôzne verejné vystúpenia. Ale nakoniec sa aj u ľudí, ktorí intenzívne trénovali, môže stať, že pod tlakom emócií stratia kontrolu, a ich neverbálna komunikácia sa posunie do skutočných intencií a emocií.

Nevýhodou pri osobnom kontakte je však to, že sme ovplyvňovaní výzorom osoby. Častokrát sa stane, že pod vplyvom vonkajšieho vzhľadu, či prípadne sympatií, my (podvedome) buď znížime, či zvýšime výrokovu hodnotu tohto človeka, bez ohľadu na skutočnú obsahovú hodnotu. Toto môže byť nebezpečné, lebo niekedy na prvý pohľad zvláštne vyzerajúci ľudia môžu mať hodnotné názory (Einstein sa priam natíska do mysle) a niektorí veľmi charizmatickí ľudia môžu byť veľmi nebezpeční a manipulujúci (tu sa mi zase natíska Ted Bundy, ci Jeffrey Dahmer (obaja mimoriadne zvrátení mnohonásobni vrahovia), s ktorými by ste sa na prvý pohľad kľudne porozprávali a možno aj zašli na kávu, či pivo, lebo podľa mňa boli sympatickí muži). Ľudia majú stále pomýlenú predstavu, že pekní ľudia sú pekní aj vo vnútri, a že vrahovia, podvodníci a celkovo zákerní ľudia vyzerajú ako monštrá.

Internetová komunikácia je viacmenej otočená na ruby. Výhody osobnej sa stávajú nevýhodami a nevýhody výhodami. Ľudia podvedome reagujú nervóznejšie na neprítomnosť neverbálnej komunikácie. Všimnite si, ako rýchlo sa vedia internetové diskusie vyhrotiť a obe strany začnú reagovať agresívnejšie. Paradoxne, to nie je preto, že, ako väčšina ľudí tvrdí, sú skrytí za masku anomymity, ale je to čiastočne prejav toho, že sú nervóznejší z absencie neverbálnej komunikácie a bez nej nedokážu písanú reč správne interpretovať (prečo si myslíte, že vznikli emotikony?). Veta, ktorá možno bola použitá na odľahčenie situácie, vyznela bez neverbálnej mimiky a tónu hlasu ako útok, a teda ešte viac pritvrdila argumentáciu. Problém je podľa mňa aj to, že si tú neverbálnu komunikáciu začneme domýšlať podľa svojej optiky na život.

Výhoda je, že sme nezaťažení výzorom človeka a berieme jeho myšlienky tak, ako ich prezentuje, neovplyvnení vonkajším elementom našej estetiky. Preto by ma neprekvapilo, že niektorí utiahnutejší ľudia sa stávajú viac odvážnejšími, viac vyjdú z ulity (často sú utiahnutí ľudia sivé myšky spoločnosti, prehliadané väčšinou), a zrazu sa ukáže ich skutočná charizma, či prípadne komplexy (závisí na povahe), ktoré ostali bez povšimnutia. Tiež sa ale stáva, že ľudia, ktorí sú v reálnom živote fyzicky príťažliví (alebo v pozícii moci), zrazu na internete nemajú rovnakú odozvu ľudí nekriticky hltajúcich ich každé slovo. Zopár ich má potom problém akceptovať túto skutočnosť a čím sú ješitnejší na seba, tým viac ľudí ich provokuje a tým viac sú namosúrenejší a tým viac hryzú dookola. Zvlášť, ak nevedia zaujať, či prípadne nikdy neboli nútení veľmi domýšľať dôsledky ich slov, lebo sú zvyknutí z vonkajšieho sveta, že sa im veľa vecí prepečie na základe vzhľadu, či pozície, sa môžu stať arogantnejšími. Tým ale netvrdím, že všetci arogantní ľudia na internete sú krásni a všetci krásni arogantní. Je kopec ľudí, kde sa krása snúbi s inteligenciou a kopec iných, kde žiaľbohu osobe nebolo dané ani v jednej kategórii (príroda vie byť tak nespravodlivá). Tiež si nemyslím, že ľudia na internete zmenia svoje správanie. Podľa mňa sa prejavujú iba reálne charakteristiky človeka, ktoré v sebe má. Skutočne slušný človek ostane slušný aj v diskusii, vtipný človek vtipným, a grobian, ktorý sa iba v osobnej komunikácii ako tak kontroluje, ostane grobianom aj tu. Znamená to však, že je arogantnejší? Nie, iba sa ukáže naplno. On je taký stále, iba sa v realite skrýva. Nikdy sa človek, ktorý je v realite slušný a obľúbený v kolektíve nestane zrazu grobianom na nete.

Ale znižovanie, či zvyšovanie výrokovej hodnoty na nejakom zavádzajúcom arbitrárnom základe môže existovať aj vo virtualite. Zaujímavý úkaz, ktorý pozorujem viacmenej na SME diskusiách je delenie debatujúcich na skupinu blogerov a diskutérov. Bloger, poväčšine keď je diskusne v koncoch, sa v snahe zdiskreditovať oponenta ohradí, že diskutéri sú iba anonymi, ktorí sa boja podpísať pod svoj vlastný názor. Príde mi to trochu divné (podľa mňa to poukazuje na diskusnú nespôsobilosť argumentácie diskutujúceho), lebo pre mňa je výroková hodnota názoru v obsahu jeho slov, nie v tom, kto ho napísal. Tu bol pôvodne dlhší odstavec o podstate anonymov na internete, ich histórii a opodstatnení, ktorý sa ale začal odkláňať od témy a na jeho skutočné spracovanie do hĺbky, aké si zaslúži, je vhodný samostatný článok. Snáď ma kopne múza aj na ten.

Tak ako na ping pong, aj na diskusiu sú vždy potrební dvaja. Ľudia sa často bránia, že ich príspevok je iba reakcia na akciu. A radi poukazujú, že oni nič, oni sú muzikanti, to ten druhý začal, a v diskusii potom nastane taký nabaľovací efekt snehovej gule, nezastaviteľne sa rútiacej dole kopcom. Ale nikdy si nechcú uznať jednu vec. Že ich reakcia sa stáva akciou pre iných, a že vlastne majú kontrolu nad tým akú reakciu/akciu ponúknu svojmu oponentovi. Aj na smeč treba prihrať. A tiež, že aj ten najlepší smeč je nanič, ak ho oponent jednoducho nevráti. Lebo je tiež potrebné vedieť, kedy proste prestať reagovať na vyrýpavačov (lebo každý náš ďaľší príspevok, bez ohľadu na jeho relevantnosť k téme, iba kŕmi jeho chuť po rýpaní, či prípadnej zábave) a kedy si slušne s niekým potriasť ruku a zhodnúť sa na tom, že sa nezhodneme. Všetky tieto možnosti máme plne pod kontrolou my. Ale v žiadnom prípade by sme nikdy nemali diskutovať v návale emócií, lebo vtedy rýchlo skĺzneme do paniky topiaceho sa, a už iba mlátime okolo seba hlava-nehlava a prestávane vnímať realitu a topíme aj tých, čo nám vlastne prišli pomôcť.

Je tiež potrebné poznamenť ešte jednu vec, na ktorú mnoho ľudí zabúda. V osobnej konverzácii sa väčšinou dostaváme do spoločnosti ľudí, ktorí sú nám niečím blízky. Ľudia sa najčastejšie obklopujú ľudmi na ich spoločenskej úrovni a preto sa v reálnom živote prirodzene stretávame s ľudmi, ktorých názory sú nám relatívne blízke. Či už cez zamestnanie, alebo koníčky, vzdelanie, umelecké cítenie, či prípadne vierovyznanie. Na internetové diskusie však vstupujú ľudia s úplne odlišným pozadím, všetkých vrstiev, presvedčení a inteligečných hladín a preto sa nesmieme diviť, že zrazu sú názory diametrálne odlišné. Mnoho ľudí má problém tolerovať tak širokú škálu názorov. Pozor, tolerovať neznamená prijať za vlastné.  A preto sa nám diskusie možno zdajú agresívnejšie, ako realita. Ale ubezpečujem vás, že keby sa tí istí ľudia nejakým zázrakom stretli v realite, boli by presne tak isto agresívne (možno až fyzicky), lebo by si nerozumeli ani v skutočnom živote.

Je tiež dôležité si uvedomiť, že v reálnom živote sa veľmi málo ľudí zúčasťňuje skutočných debát. Neviem ako vy, ale väčšina mojich dialógov s rodinou sa týka bežných osobných informácií: čo budeme jesť na večeru, čo bolo v škole, či práci, čo nové u blízkych, nejaké krátkodobé plány, či prípadne riešenie bežných rodinných nezhôd, ale nejaké hlboké filozofické debaty nie sú u nás na dennom konverzačnom zozname. Väčšina našich dialógov je teda viac informačná, ako názorová, často povrchná, viac menej emotívne ladená. Koľkokrát v práci, či doma, či medzi priateľmi riešite citlivé témy homosexuality, kresťanstva, potratov, domáceho násilia, diskriminácie, či iných, spoločensky závažných tém? Predpokladám, že nie veľmi často. A práve toto je štýl článok na blogu, a diskusia pod ním. Ľudia vo všeobecnosti nie sú trénovaní na debaty logických argumentov. Podľa mňa by sa to malo učiť v škole. V diskusiách, kde je široká rôznorodosť názorov je to ešte ťažšie. Človek môže mať problém sformulovať myšlienku, tak, aby jej rozumeli všetci, niekto ho zvalcujue a frustrácia je na svete. Mali by sme si uvedomiť, že diskusie sú najnáročnejší štýl komunikácie. Sú mentálne vyčerpávajúce a preto by sme sa my sami mali vedieť moderovať. Vedieť sa stiahnúť späť a predýchať diskusiu, keď začíname veci vidieť cez červený závoj, či reagujeme príliš emocionálne. Videla som už aj prípady vyhorených diskusných nickov, ktorí si museli dať na čas (či aj navždy) pauzu. A preto by sme sa mali skôr pozerať na SME diskusie ako na príležitosť zlepšiť si svoje komunikačné a logické schopnosti, nebyť vzťahovační, vedieť sa povzniesť a nebrať ich tak strašne osobne a vážne. Napokon, za názory sa už dnes našťastie nestrieľa. (Za zajtrajšok neručím :-))

Neviem prečo píšu iní blogeri články, ale viem prečo ich píšem ja. Robí mi radosť, že môžem sa môžem s ľudmi podeliť o svoje názory a zároveň otvoriť tému na diskusiu. V tomto máme my blogeri výhodu. Môžeme hodiť  "do pľacu" hocijakú tému, na akú sa práve cítime. Diskusie pod blogerskými článkami nemajú byť nejakým hladkaním ega, či iba súhlasným prikyvovaním. Nemali by sme očakávať ovácie, ale práve naopak, mali by sme očakávať iný uhol pohľadu. A preto ani ostrá kritika v diskusii nemusí byť na škodu a nemusí znamenať, že náš článok bol odpad. Naopak, čím väčšia diskusia, tým viac sa môžeme z nej naučiť, možno získať nový pohľad, prípadne aj inšpiráciu na ďaľší článok. A článok splnil svoj cieľ. Lebo prinútil viacerých ľudí sa zamyslieť a vyprovokoval ich natoľko, že obetovali svoj čas, sformulovali svoje myšlienky do písomnej formy a vyjadrili svoj názor. Preto ja sa stále pred písaním svojho článku v prvom rade zamyslím a spýtam sa, akú diskusnú odozvu od neho očakávam. Ak je úplne iná, ako som predpokladala, tak chybu nehľadám v diskutéroch, ale v štýle, akým som ho podala.

Ale podľa mňa majú internetové aj osobné komunikácie niekoľko spoločných bodov. Napríklad ten, že aj keď nevidíme danej osobe do očí, predsa len komunikujeme s reálnou živou osobou, ktorá má pocity. Ale tiež aj ten, že si z toho, čo nám povie ten druhý, radi vyberáme tie hrozienka, proste to, čo sa nám osobne hodí do krámu. Že ak máme šancu, tak si pretočíme, či prispôsobíme fakty, že nepočúvame toho druhého a hudieme si svoje. Rozdiel je iba ten, že na internetových diskusiách za nami ostáva záznam  písomnych omrviniek a preto sme viac odhalitelní. ;-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Testovanie začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Dobré ráno

Dobré ráno: Dotácie na rodovú rovnosť rozdali čudne

Ministerstvo rozdávalo viac ako 21-tisíc eur.

Komentár Zuzany Kepplovej

Hluchá linka, nefunkčná appka

Keď štát rieši násilie v rodinách.


Už ste čítali?