Je zlo nutnosťou?

Autor: Ivana O'Deen | 16.12.2010 o 9:04 | Karma článku: 6,30 | Prečítané:  1182x

V každej spoločnosti sa zlo považuje za, no ako by som to povedala, nuž za zlé. :-D Spýtajte sa hocikoho okolo seba, či je za to, aby sa zlo úplne a natrvalo odstránilo zo zemského povrchu a bude sa na vás pozerať ako puk, čo je to za otázku, však samozrejme, že áno. Ale bolo by absolútne odstránenie zla prínosom pre ľudskú spoločnosť?  

Žijeme vo svete dobra a zla, lásky a nenávisti, krásy a škaredosti, svetla a tmy. Na všetko je škála, kde jeden koniec škály je extrémnym protikladom toho druhého. Treba si však uvedomiť, že pretože sú na jednej škále, bez zla by sa nedalo zadefinovať dobro, bez nenávisti láska, bez škaredosti krása a bez tmy svetlo. Lebo oba tieto protiklady sú vlastne jednou a tou istou podstatou, iba ležia na opačných protipóloch. A preto bez poznania jedného konca by sme jednoducho nepoznali ani ten druhý. Tiež je ťažké zadefinovať, čo je zlo. Zdá sa to v podstate veľmi jednoduché, ale pritom práve tie zdanlivo jednoduché veci sú práve tie najkomplikovanejšie. Zlo nie je konštanta, zlo je variabilita v našej spoločnosti. Javí sa vždy v inom odtieni podľa uhla pohľadu. Samozrejme, že existuje nejaká (dosť úzko definovaná) základňa, ktorá sa za zlo bude vždy považovať, ale nadstavba bude variabilná, daná momentálnymi postojmi našej spoločnosti.

Častou otázkou, položenou ľuďom veriacim v boha, je aj tá, že ako môže boh dopustiť toľko zla. Obvyklou odpoveďou väčšinou býva, že boh zlo nestvoril. Zlo sa pripisuje diablovi. Lenže podľa mňa boh, ak existuje a ak stvoril človeka, vedel ako ho tvorí a teda aj presne vedel, čo bude človek potrebovať pre svoj rast. Obávam sa, že vedel, že človek bude zlo potrebovať. Že zlo je potrebné, tušia aj samotní ľudia. Vznikli príslovia ako napríklad „bolo koze dobre, šla sa na ľad šmýkať", či prípadne „od samej dobroty už nevedia, čo so sebou robiť", alebo aj jej česká verzia „už neví, co by roupama dělal". Všetky nám naznačujú tú istú vec. Ľudia, ktorí nikdy nečelia problémom, sa sami stávajú problémovými. Absencia skutočných problémov začne zvádzať k ľahkovážnosti a nezodpovednosti. Problémy (a teda veci, ktoré vnímame negatívne a v konečnom dôsledku ako nejakú formu zla) sú takou tou hybnou časťou našej osobnosti. Testujú nás, skúšajú našu odolnosť a dávajú nám možnosť učiť sa, že nie všetko je čierne alebo biele. Dávajú nám empatiu, lebo potom vieme pochopiť ľudí, ktorí čelia tým istým problémom a niekedy nám dajú empatiu až takú, že vieme pochopiť aj problémy iných ľudí, ktorým sme sami nečelili. Nie, ak boh existuje, zlo je súčasťou jeho plánu. Rada by som ale k tomu poznamenala, že som agnostik a teda boha nevylučujem, ale ani v neho neverím. Takisto neverím na nebo a peklo.

Treba tiež odlíšiť zlo, ktoré inak pôsobí na jedinca a inak na spoločnosť. V jedincovi zlo vyvoláva utrpenie. Niekoho zlomí, niekoho zocelí, niekomu sa zlo zdá úplne nezmyselné. Môže byť napríklad úmrtie partnera pri autonehode niečo iné, než nezmyselné? V prípade jedinca samozrejme áno. Jedinca to nijako neposunie dopredu, ani neobohatí. Pre spoločnosť sú ale autonehody hybnou silou na zdokonalenie áut a ich bezpečnostných prvkov. Preto je vlastne zlo skutočne tým proverbiálne nutným zlom.

To, že zlo ako také je pre spoločnosť a jej rozvoj potrebné, sa mi v mysli omieľa už dlhšiu dobu. Je to taká kacírska myšlienka, že mnoho ľudí ju automaticky vytesní v momente, keď vstúpi do nášho vedomia. Ako môže byť vojna prínosom pre ľudstvo? Ako môžu byť zverstvá páchané na iných ľuďoch pozitívnou hybnou silou? Ako môžu tisíce detí, týraných či zomierajúcich od hladu, rozvíjať našu spoločnosť?

Veľa nových technológií bolo vymyslených v čase reálnych vojen, ale tiež aj studenej vojny, vesmírneho súťaženia a snahy o pretromfnutie toho druhého. Hrdinské a prevratné činy sa dejú hlavne v extrémnych situáciách. Protesty sa organizujú, keď začína byť niečo neúnosné. Zmeny sa dejú, keď naše svedomie už kričí dosť a ľudia sa menia z pasívnych, možno ufrflaných jedincov na zapálených aktivistov, ktorí sú ochotní vzdať sa svojho pohodlia za boj za spravodlivosť. Zlo v našej spoločnosti prebúdza v ľuďoch empatiu. Spoločnosť, ktorá je nespokojná a ktorá cíti, že nespravodlivosť prevyšuje rámec jej tolerancie, začne robiť zmeny. Nehovorím že hneď revolúcie, hoci samozrejme, ani tie nie sú vylúčené. No revolúcie nie sú asi najšťastnejším riešením, lebo sú iba vyvrcholením frustrácie spoločnosti. Zmeny sa dejú príliš živelne, bez rozumnej úvahy a nie vždy sa preukážu ako krok dobrým smerom. Ale nespokojnosť tiež vedie k pozvoľným zmenám, zmenám legislatívy, ľudského povedomia.

Dnešná doba, presýtená informáciami, je ako dvojsečný meč. Prílev informácií, ktoré predtým neboli vôbec dostupné a zostávali na úrovni dediny či chotára, dnes vo svete narastá závratnou rýchlosťou. Tento rapídny prílev informácií spôsobuje dve veci. Ľudia vnímajú informačné preťaženie a majú pocit, že sa rútime do záhuby. Je to prirodzené, lebo spoločnosť ešte nemala šancu vyrovnať sa s rýchlym rozvojom technológií. Aj preto sa zdá, že problémy v našej spoločnosti rastú exponenciálne. Problémy, ktoré boli predtým skryté a dali sa pomerne ľahko ututlať, vyzerali, ako by ani neexistovali. Lenže to je skôr tak, ako keby sme zrazu odkryli koberec, pod ktorý sa stále zametala špina. Zrazu sme zhrození, lebo ju konečne vidíme, v jej plnej kráse. A čím viac špiny vidíme, tým viac nás to motivuje k akcii. Jednoducho, málo ľudí bude tankovať malé smietko na koberci a nevyburcuje ich to z ľahostajnosti, ale veľké lajno v strede obývačky (snáď) vyburcuje aj toho najväčšieho pohoďáka.

Mení sa aj to, že naša spoločnosť sa stáva citlivejšou na problémy. Nikdy nebola empatickejšia ako dnes. Práva jedincov sa dostávajú do popredia. Začíname sa pozerať inými očami na násilie, na hendikepovaných ľudí, na rasovú diskrimináciu, na ľudí s inou sexuálnou orientáciou, na výchovu detí. Začíname sa venovať problémom rozvojových krajín, pomáhať ľuďom postihnutým prírodnými katastrofami, robiť charitu v objeme, aký tu nikdy predtým nebol. Celkovo sme sa začali viac orientovať smerom k empatii. Samozrejme, že ako všetko nové, spoločnosť a humanita sú v tomto smere ešte veľmi mladé. Potýkajú sa so zotrvačnosťou starej spoločnosti a jej štandardov, ktoré tu boli v dosť nezmenenej forme mnoho rokov. Napriek tomu sme dokázali urobiť veľké kroky v oblasti legislatívy a práv jedincov. Teraz chcem iba zvýrazniť, že hovorím o spoločnosti a hovorím o nej ako o živom organizme. To, že môj myšlienkový pochod je na správnej ceste, mi potvrdzujú aj empirické pozorovania. Čím vyššia technologická vyspelosť a všeobecná informovanosť, tým viac sa spoločnosť zaoberá právami jedincov a stáva sa tolerantnejšou. Prehodnocujú sa zaužívané tradície, rozvíja sa výskum psychológie a snaha pochopiť motívy vedúce jedinca k činom, ktoré spoločnosť považuje za zlé.

Preto si myslím, že ak raz úplne odstránime všetko zlo z tejto planéty, bude to po dlhodobej stagnácii koniec našej civilizácie. Možno je to zvláštne vyhlásenie, ale skutočne mám pocit, že odstránením zla by sme odstránili hlavnú hybnú silu života. Pretože stratíme motiváciu niečo zlepšovať. Načo? Ktovie, možno som práve objavila odpoveď na to, čo je zmyslom života. Nájsť rovnováhu v zdanlivom paradoxe a naučiť sa, ako sa postaviť k zlu. Snažiť sa proti nemu bojovať, ale súčasne ho aj akceptovať ako nevyhnutnú zložku nášho života a vedieť ho prijímať pozitívne. A možno som úplne vedľa. :-D

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Testovanie začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Dobré ráno

Dobré ráno: Dotácie na rodovú rovnosť rozdali čudne

Ministerstvo rozdávalo viac ako 21-tisíc eur.

Komentár Zuzany Kepplovej

Hluchá linka, nefunkčná appka

Keď štát rieši násilie v rodinách.


Už ste čítali?